Posledné stretnutie milovníkov sovietskej poézie

Tak tu je video, ktoré už dlhšie sľubujem. Jedná sa o krátky film, voľnočasovú aktivitu, ktorou si naša novozaložená filmárska crew ROZKVET FILMS spríjemnila jedno nedeľné popoludnie.

Všetko sa začalo tak, že som pri vínku s Pilotsonom vymyslel, že by sme mali nakrútiť krátky skeč, aby sa nám neprášilo na techniku. Scenár som napísal za hodinku, samozrejme sa až na lokácii prišlo na to, že aj s techničákom ostal doma. Takže sa improvizovalo.
Miestom nakrúcania bol bratislavský Horský park, podarilo sa nám sem dotiahnuť šikovného kameramana Maťa Turanoviča a Pilotsonovu krajšiu polovičku, ktorá o 5 minút dvanásť vytvorila nepostrádateľný hmyz. A nakoniec si ešte aj zahrala.
Najväčšou hviezdou bol samozrejme budúci dvorný herec ROZKVETU, Marek Kundlák, ktorý sa role zhostil s úplnou vážnosťou a navrhol, aby sme vo filme spravili chyby.

Výsledok si môžete pozrieť, možno sa bude značne odlišovať od toho, ako som o ňom básnil. Je to možno aj tým zabudnutým scenárom, podľa ktorého sme si mali s Adelou zahrať. A možno naozaj chýba vysvetlenie toho Martina Šulíka. Treba to brať ako poctu. Ľudí, ako je on, je na Slovensku málo. V každom prípade ďakujem štábu, pretože sa do toho pustili a vytvorili fajn zábavu.
Nebudem už zbytočne kecať - užite si skvelú hudbu Pilotsona a úvodnú atmosféru intelektuálskeho "popoludnia"...

Projekt Overview - Havran - režijné zápisky

Časť JEDNA: Pre – produkcia

2. Štáb

Film je z hľadiska realizácie spomedzi všetkých umení a umeleckých diel najviac podobný divadlu. Má k nemu najbližšie z hľadiska organizácie umelecky výkonných participantov, čiže všetkých „umelcov“ a ľudí, ktorí sa na príprave finálneho výsledku podieľajú. Filmový štáb podobne ako pri divadle (vzhľadom k veľkosti projektu, produkcie a čakaného výsledku) pozostáva z množstva ľudí, ktorí zastávajú rozličné funkcie. Niektoré sú podobné – režisér, dramaturg, herci, maskéry . . . niektoré sa líšia (v divadle napríklad nie je strihač, kameraman, vo filme by dosť absurdne vyznievala úloha šepkára či inšpicienta). Dôležité ale nie je mať čo najväčší štáb najlepších profesionálov, ale obklopiť sa ľuďmi, ktorí sú pre projekt zapálení a s ktorými sa vám dobre robí, pretože aj keď to môže vyznieť príliš metafyzicky, vzťahy a nálada pri filmovaní a celej produkcii vytváraná ľuďmi v štábe sa na výsledné dielo prenesie a výrazne sa na ňom podpíše. Občas podá človek zanietený a zapálený s chuťou vydať všetko pre projekt, ktorému sa upísal, oveľa viac, ako síce zručný, no chladne a nezaujato pristupujúci profesionál.

Najideálnejšia je ale zlatá stredná cesta – nájsť ľudí šikovných, nadšených a približne rovnako naladených ako vy.

A nezabúdať na základnú vec – i keď hlavné slovo by mal mať režisér, dielo nestojí na ňom a bez celého štábu by bol stratený a mohol by si akurát tak brnkať.

Po krátkom poučkovitom úvode zasa vhupnem do praxe: realizačný filmový štáb pri našom filme HAVRAN bol podľa môjho značne subjektívneho pohľadu štábom snov.

Ako sa taký štáb organizuje, to celkom presne neviem. Určitú rolu tam zohrávajú medziľudské vzťahy, kamarátske odporúčania, najspoľahlivejší informačný systém „jeden chlapík, s ktorým som minule točil, pozná človeka, čo má kontakt na . . .“ a samozrejme transcendentálne (nemýliť si s prosto dentálnym) a vždy platné „Vrana k vrane sadá . . .“

Až sa na konci tohto procesu nie nepodobnému formovacím procesom pri zrode vesmíru ocitnete v skupine zhruba 20 skvelých a nesmierne talentovaných ľudí, ktorí sú odhodlaní spolu s vami pustiť sa do projektu a dotiahnuť ho do konca.

Touto skromnou internetovou cestou by som sa teda chcel celému štábu Havrana a všetkým, ktorí sa na jeho realizácii čo i malou časťou podieľali, poďakovať. Verím, že s mnohými sa pri ďalších projektoch a spoluprácach ešte neraz stretneme.

Pre mnohých (podobne ako pre mňa) to bol pri filme debut, a ak to hodnotím z tohto hľadiska, tak sme, myslím si, veru obstáli. Ako veľmi, to preverí divácka obec.

Z pohľadu scenáristu musím vysloviť istú malichernú poznámočku: je veľmi potešujúce (a značne to dvíha scenáristovo ego), keď vidíte, že vznik filmu na základe niečoho, čo ste vy sám napísali (v minulom diely sme si povedali, že sa to „niečo“ nazýva scenár), zamestnáva a v niektorých prípadoch nedáva spať toľkým ľuďom (horšie to už je, keď jedným z tých nespiacich ste aj vy sám – poznámka z pohľadu režiséra).

Na tomto mieste preto patrí ešte jedna veľká ďakovačka tým, ktorí pristúpili na krkolomnú cestu za sfilmovaním tohto scenára, i napriek návalu vlastných neľahkých poviností.

Keďže náš milý HAVRAN bol dobovka, výstupný ročníkový film 2. ročníka až dvoch odborov a šlo sa na materiál, to všetko sa podpísalo na veľkosti produkcie, ktorá bola na študentské pomery celkom slušná. A veľkosť produkcie a nároky, ktoré tento film so sebou niesol, sa zasa prejavili na štábe, ktorý okrem základných filmárskych funkcií (ktoré sa študujú na FTF VŠMU) ktorými sú kamera, strih, zvuk, réžia, scenár a dramaturgia a pochopiteľne hercov (odbor filmové herectvo sa síce na FTF neštuduje, ale máme k dispozícii všestranne talentovaných hercov a študentov herectva z divadelnej fakulty) vyžadoval aj špecializované funkcie ako napríklad maskérka, kostymérka, scénografky a potom asistentov kamery ako ostrič, osvetľovač (vrelá vďaka Pišta – Štefan Bučka, druhý ročník kamera) či grip (naše diky Igorovi Gubalovi).

Čo mne osobne prinieslo veľkú radosť je, že filmovanie tohto projektu (a v poslednej dobe evidujem, že takýmto smerom sa uberá čoraz viac projektov z našej fakulty) spojilo organicky nielen filmovú a divadelnú fakultu (nielen cez hercov, ale napr. aj cez baby scénografky), ale aj VŠVU (kostymérky Lenka Sršňová a Milota Krajinčáková a sochár Samuel Benčík, ktorý vytvoril skvelú a veľmi dôležitú rekvizitu). Hádam prepojenia všetkých umeleckých škôl bude v budúcnosti ešte väčšie a spolupráca bude prekvitať.

Samozrejme, okrem základného štábu by film nikdy, naozaj nikdy nevznikol bez nesmierneho množsta ľudí, ktorí poskytli priestory, elektrinu, ubytovanie, rôzne povolenia, rekvizity a podobné veci. (Tu musím všetkým uvažujúcim nad miestom natáčania do pozornosti ponúknuť magické mestečko Banská Štiavnica).

Citujúc štýl „Samka Táleho“ z mojej obľúbenej „Knihy o cintoríne“: Už nemám, čo by som o štábe napísal. (Dalo by sa písať donekonečna o zážitkoch, ktoré sme pri filmovačke zažili, rozpisovať sa o jednotlivých ľuďoch, ale to je zbytočné – o ich kvalitách bude svedčiť výsledný film, ktorý už čoskoro uzrie svetlo sveta, takže sa môžete tešiť, a o nich/nás samotných dokument o natáčaní, ktorý bude k dispozícii spolu s filmom HAVRAN).

A podobne, ako poznamenal John Lock v úvode svojej Rozpravy o ľudskom rozume, mi dovoľte skončiť želaním: „Kiež by ste mali aspoň spolovice také potešenie pri pozeraní Havrana, ako sme mali my pri jeho natáčaní, neľutoval by som celú našu vynaloženú námahu!“

Michal Baláž

Joan As Police Woman

Dnes mi to nedalo a tak sa musím podeliť aj ostatnými o svoj nový objav. Našiel som klipy od speváčky s anjelským hlasom - Joan a prehrávam si ich dookola. Majú neuveriteľnú atmosféru (najmä Eternal Flame) a spolu s hudbou vyvolávajú obrovskú závislosť (stačí si prečítať komentáre). Samozrejme som si hneď zaobstaral jej album Real Life z minulého roka a som veľmi príjemne prekvapený. Wow.


Eternal Flame


The Ride

Ako sa zjazviť

Nechutné. Ale o to ide. Ja osobne nie som veľkým vyznávačom gore efektov. Aj táto fotka ma najskôr znechutila, kým som neprišiel na to, že to je maskérsky trik. Komu sa už vrátila chuť a s ňou aj zvedavosť ako sa dá takáto jazva vyrobiť, následujte tento link.

Niečo pre každého šoféra

Mam rád kreatívne reklamy. O to viac, keď sú technicky špičkové a prinášajú vtip, alebo šok. Účelom nasledujúcich reklám je šoková terapia a zamyslenie sa nad tým, aký má naše jazdenie (prípadne prekročenie rýchlosti) vplyv na ostatných.

Nebolo by na škodu, keby sa podobná kampaň zamerala aj na slovenské cesty.







Ďakujem kolegom v MEDIALNE.SK, že to našli...

Artfilm 2007: tvorivá dielňa Nika Powella

Spoluzakladateľ jednej z najvplyvnejších skupín svetového zábavného priemyslu Virgin Group, producent a scenárista Nik Powell z Veľkej Británie usporiada na XV. Medzinárodnom filmovom festivale Artfilm tvorivú dielňu na tému Jedenásť fatálnych chýb, ktorých sa dopúšťajú mladí scenáristi v Európe. Uskutoční sa 24. júna od 14:00 do 17:00 v aule hotela Most slávy v Trenčianskych Tepliciach.

Workshop je určený najmä poslucháčom scenáristky a dramaturgie filmových škôl. Pre prihlásenie sa na tvorivú dielňu Nika Powella stačí, aby záujemcovia najneskôr do 8. júna potvrdili svoju účasť e-mailom na adresu festivalu - artfilm@artfilm.sk.

Nik Powell začiatkom sedemdesiatych rokov založil s Richardom Bransonom spoločnosť Virgin Records. V priebehu desiatich rokov sa z malého zásielkového obchodu s hudbou stal multimiliónový koncern.

V roku 1982 Powell založil spolu so Stephenom Woolleym spoločnosť Place Productions, kde bol výkonným producentom pre všetky produkcie, vrátane oceneného filmu Spoločnosť vlkov Neila Jordana. Na Oscara bol nominovaný jeho film Mona Lisa, ktorý zvíťazil v Cannes. Oscarom bol ocenený ďalší jeho film Hra na plač.

V roku 1992 Powell a Woolley založili Scala Productions, kde vyrobili Neónovú Bibliu Terenca Daviesa, na Oscara nominovaný a Zlatým glóbusom ocenený Tichý hlas Marka Hermana v hlavných úlohách s Michaelom Cainom, Brendou Blethyn a Ewanom McGregorom, a tiež Posledné objednávky Freda Schepisiho s Michaelom Cainom, Bobom Hoskinsom, Helenou Mirren a Rayom Winstonom.

V septembri 2003 Powell prevzal post riaditeľa Národnej filmovej a televíznej školy (NFTS) v Londýne. Od roku 1996 je členom predstavenstva Európskej filmovej akadémie a prijal ponuku, aby sa po smrti Humberta Balsana stal výkonným predsedom predstavenstva až do ďalších riadnych volieb.

K ďalším filmom, na vzniku ktorých sa Nik Powell podieľal ako producent alebo výkonný producent patria:
Backbeat, 1994 (executive producer)
Waterland 1992 (executive producer)
Hardware (M.A.R.K. 13), 1990 (executive producer)
Absolute Beginners, 1986, (executive producer)

tlačová správa

Project In Progress - VŠMU - Čakanie na nič ... - produkčné zápisky

Tento víkend sa točilo Čakanie na nič ... - absolventský kameramanský film Seana Grimaldiho. Seanova diplomovka rieši digitálne kamery a tak sa rozhodol svoj film zriešiť digitálne. Z Barrandova sme si požičali JVC stovku s 35mm adaptérom na filmové objektívy mini35 od firmy P+S, sadu filmových objektívov, kompendium, bočné ostrenie. Jimmy Jib sme si zapožičali z produkčnej firmy LUX. Jazdu od Igora Gubalu. Keďže sme plánovali točiť v noci a na ruinách bývalých bratislavských hydinárskych závodov, nebolo inej možnosti ako prenajať si agregát. Doteraz bývalo školským zvykom požičiavať si agregát z Barrandova za 8.-10.000 Sk/deň. Nedávno prišla na Slovensko firma Energy Rent, ktorá ponúka agregáty o výkone 9kW až 370kW. Najlacnejší ponúkajú od 1500 Sk/deň. Svetlá sme mali prenajaté od Róberta Kemeňa. Zbrane a militantné doplnky sme si požičali z army shopu Muničák (na Radlinského 39) - požičanie stojí 20% ceny zbraní, pri zapožičaní sa musí zložiť záloha vo výške plnej ceny zbraní. Gumených penisov sme kupovali v sex shope. Zapožičanie nebolo možné, v jednom sex shope nám kulturista s korzetom predal gumeného penisa so študentskou zľavou (z 1100 na 750 Sk). Už sa neviem dočkať na reakciu Biskupičovej, keď odovzdám vyúčtovanie. To je zatiaľ všetko, užite si fotečky:

Project Overview - Havran - scenáristické zápisky

Časť JEDNA: Pre – produkcia

1. Scenár

Napísať scenár je najľahšia vec na svete. Potrebujete buď pero a papier (ak ste klasik a všetko si robíte rukou) alebo aspoň trošku výkonný počítač (ak ste moderný človek a radi nechávate, aby za vás makali mašinky).

A napíšete „SCENÁR“. Myslím to doslovne. Áno, slovo „scenár“ nie je naozaj ťažké napísať. Je to skoro také jednoduché, ako napísať akékoľvek iné slovo. Napríklad „HRAČKA“ alebo „FUTBAL“, dokonca to je jednoduchšie, ako napísanie niektorých zložitejších slov ako „SUBKULTÚRA“ či „PARAMETRÁLNY“.

Lenže ak pod scenárom nechápeme len jedno slovo (a, priznám sa, jednoslovný scenár som ešte nevidel ani o ňom nepočul), ale súbor niekoľkých slov a viet, dávajúcich dohromady aspoň aký-taký viacmenej uspokojivý zmysel a význam, je to už ťažšie.

Problém je so samotnou podstatou scenára. Čo je vlastne výsledný scenár? Zo scenára vznikne film. Film je uzavreté autonómne umelecké dielo ako napríklad obraz či román. Scenár je časťou tohto diela. Ako je časťou obrazu . . . a tu sa pri podobných úvahách zadrhávam. Akou analógiou k obrazu môže byť scenár? Nápad? Námet obrazu? Zobrazovaná vec? Aj pri románe je to ťažké. Pri piesni by to mohol byť text piesne – aj keď niekedy sa za texty piesní berú hotové básne, či naopak, texty sa berú ako básne. A aj keď filmové scenáre dnes už vychádzajú aj knižne (ak sa jedná o scenáre nejakého významného autora či scenár k nejakému výnimočnému filmu), aj tak je podľa mňa veľmi sporné, čo to vlastne ten scenár je a kam ho zaradiť.

Lenže prejdem od teórie k praxi – k mojim skúsenostiam z písania konkrétneho scenára, ktorým je scenár ku krátkemu filmu „HAVRAN“ - ročníkovému cvičeniu 2. ročníka ateliéru kamery a ateliéru strihu na FTF VŠMU.

Pred začatím uvažovania nad námetom samotného scenára bolo treba vziať do úvahy tri faktory a v podstate jediné tri limity a tvorivé obmedzenia (ku ktorým sa neskôr pridalo štvrté, keďže pôvodne to malo byť len ročníkové cvičenie kamery až o čosi neskôr aj strihačský film):

1. zadanie ročníkového filmu 2. ročníka kameramanského ateliéru je „Sen, predstava, fantázia“
2. točené bude na materiál (16 mm film), ktorého bude obmedzené množstvo (škola zabezpečuje 2 rolky po 10 min.) takže dĺžka filmu je striktne obmedzená
3. selfproduction alebo „pomôž si, ako vieš“

Prvé obmedzenie sa vzťahuje k samotnému obsahu scenára, ďalšie dve sú skôr realizačné a určujú akúsi podobu scenára (teda aby to nebol rozsiahly rozkošatený príbeh s tuctom postáv, motívov a aby sa nejednalo o nejakú produkčne náročnú a vysokorozpočtovú záležitosť).

Štvrtou požiadavkou, ktorú vniesol strihač, bolo vlastne zadanie, ktoré určuje katedra strihu pre svoje ročníkové filmy v druhom ročníku:

4. paralelná montáž, téme: Čas čakania

Keď ma Timo (Timotej Križka, kameraman) poprosil, aby som mu so scenárom pomohol, potešil som sa, pretože akékoľvek výstupy našej katedry (Dramaturgia a scenáristika) s drobnou výnimkou účasti našej katedry na tímových cvičeniach, majú veľmi malú a nepravdepodobnú možnosť realizácie a sfilmovania (ročníkový scenár druhého ročníka, zatiaľ čo ostatné katedry produkujú filmy do desať minút – každá svoj, je stredno až dlhomentrážny film o minutáži cca 60 minút – v rámci druhého ročníka nebude zrealizovaný nikdy, v rámci budúcnosti to závisí len na snahe samotného scenáristu), takže pokiaľ práce písané na našej katedre slúžia skôr na to, aby sme sa naučili pracovať napr. s adaptovaním, aby sme obsiahli celú škálu od krátkych až po celovečerné filmy behom prvých troch rokov, jedine práce písané pre iné odbory nám môžu poskytnúť aj satisfakciu a poučenie, ktoré prináša prax. A to poučenie je nesmierne cenné.

Dobre, takže som súhlasil, povedal som Timovi „Jasné, spoľahni, napíšem ti taký scenár, že z toho všetci padnú na zadok!“ čo hovorím vždy, pretože (okrem toho, že v to tajne verím a vždy dúfam) to pomôže ľuďom okolo mňa vzbudiť dôveru v moje schopnosti a utvrdiť ich v tom, že si oslovením mňa vybrali dobre a jednako to pomáha mne – utvrdiť moju sebadôveru v moje schopnosti a v tom, že moje oslovenie bola dobrá voľba.

Ale po prvom nadšení a niekoľkodňovom nadchýňaní sa nad tým, že na „sen – predstava – fantázia“ sa môže vymyslieť hocičo, že urobíme „riadnu lynchovskú haluz“ alebo nejaké dobré „psycho“ či dačo podobné, príde drobné precitnutie: môže sa urobiť všetko, ale musí sa urobiť niečo! Lenže čo?!

Jedna zo základných otázok scenáristu: Čo? Respektíve: O čom?

V tomto bode prichádza jeden element, ktorý sa veľmi ťažko racionálne vysvetľuje, ktorý i tí najlepší scenáristi majú problém nejako ozrejmiť: inšpirácia.

A preto nemôžem presne odôvodniť prečo, kedy a ako sa zrazu objavil nápad urobiť Havrana od Edgara Allana Poea. Možno má na tom zásluhu samotná báseň, ktorá je niečim výnimočná, ktorá dlhé veky inšpirovala, inšpiruje a určite aj bude inšpirovať nejedného umelca, maliara, spisovateľa, hudobníka a filmára – stačí sa pozrieť na wikipediu a na kapitolu The Raven in popular culture.

Takže Havran. Lenže ako k nemu pristúpiť? Je to predsa len lyrická báseň. Existuju tisíce prekladov, interpretácií a diel na Havrana odkazujúcich. Urobiť adaptáciu tak známej lyrickej básne je dosť krkolomná záležitosť. Tu mi prišiel na pomoc samotný autor básne Edgar Allan Poe. Pretože okrem samotnej básne ma už dlhší čas inšpiroval aj jeho rozporuplný život a Edgar sám ako osobnosť, ako akýsi prototyp romantického umelca, rozorvanej, trpiacej a túžiacej bytosti. A na jeho živote je jednou z najzaujímavejších kapitol jeho záhadná smrť, ktoré je dodnes predmetom sporov a polemík. Jeho telo v bezvedomí sa našlo na ulici v Baltimore, v cudzích šatách, opitý, bol prevezený do nemocnice, kde mu zistili niekoľko chorôb okrem iného besmotu, tuberkulózu, rozklad pečene a ktovie čo ešte. Zomrel v nemocnici o niekoľko dní neskôr – počas posledných dní sa len zriedkakedy prebral k vedomiu, počas ktorého opakovane volal meno „Reynolds!“ - dodnes sa nepodarilo zistiť, koho tým myslel (herca Burta Reynoldsa asi ťažko).

Takže nám s Timom napadlo – čo tak spojiť jeho búrlivý život a konkrétne jeho podivnú smrť s jeho básňou? A pri všetkej úprimnosti, neprišli sme na jediný dôvod, prečo nie?

A tak bol na svete nápad, námet: umierajúci umelec v delíriu, ktorému sa pred smrťou zlievajú spomineky na uplynulý život s básňou, ktorú napísal a ktorá podľa našej interpretácie znamenala pre neho viac, než len nejaká rýmovačka.

Mohlo sa začať písať. A aj sa začalo. Niet dymu bez ohňa – niet scenára bez témy. Témou, Timovi aj mne bytostne blízkou, bola nenaplnená túžba, samota z nej vyplývajúca a utrpenie umelca, ktorý hľadá stratenú múzu – to všetko dokopy. Túžba ako hnacia sila umenia, ale zároveň základná deštrukčná sila umelca. A zároveň aj akýsi hold Edgarovi, ktorý toto všetko stelesňoval a pretrpel si to aj za ostatných umelcov, ktorí prišli na podobné veci oveľa schodnejšou a menej živelnou cestou.

Proces písania sa opisuje azda ešte ťažšie ako proces inšpirovania sa.

To si skrátka sadnem . . . .a píšem. Ako ťažný kôň, keď za neho v lese zavesia pár klád, dajú mu klapky na oči a kým to nedotiahne na miesto určenia, kým to nevytiahne z lesa, tak ťahá a ťahá.

Na konci sa potom nachádza prvá verzia scenára. A nasleduje fáza „ŠIMON ONDRUŠ“.

Fáza ŠIMON ONDRUŠ je pomenovaná podľa Šimona Ondruša (kto by to bol čakal). Šimon Ondruš je môj dvorný dramaturg (nemýliť si s dvorným šašom – ani s ničím iným dvorným, ja totiž vôbec nemám dvor). Fáza prebieha asi tak – prvú verziu scenára ukážeme Šimonovi, Šimon si ju prečíta a potom vám (teda mne) povie, čo si o tom myslí a prečo to je zle. Čo tomu chýba, čo tam nie je a malo byť. Po tejto fáze bezprostredne nasleduje zasa písanie, ktorého výsledkom je druhá verzia scenára. A keď s ňou je akotak spokojný aj Šimon, páči sa aj Timovi, aj Šarlote (Šarlota Švarcová – najlepšia produkčná) a prejde aj konzultáciamia (v tomto prípade s Katkou Molákovou), scenár je na svete.

Nie je to konečná podoba, iba akási finálna verzia, na ktorej sa ešte pracuje a ktorá sa vyvíja v podstate až do okamihu, kým je natočený celý materiál (a dokonca aj potom). Niečo sa prepíše, pozmení, doplní, sú to však poväčšinou kozmetické úpravy (a dosť často aj kompromisy v ústrety realizačným požiadavkám). Jadro však ostáva pevné a nemenné. Je to literárny scenár.

Túto verziu literárneho scenára (vo veľmi miernej užívateľsky pozmenenej podobe) máte sprístupnenú a môžete si ju prezrieť, prečítať.

Michal Baláž