Projekt Overview - Havran - režijné zápisky

Časť JEDNA: Pre – produkcia

2. Štáb

Film je z hľadiska realizácie spomedzi všetkých umení a umeleckých diel najviac podobný divadlu. Má k nemu najbližšie z hľadiska organizácie umelecky výkonných participantov, čiže všetkých „umelcov“ a ľudí, ktorí sa na príprave finálneho výsledku podieľajú. Filmový štáb podobne ako pri divadle (vzhľadom k veľkosti projektu, produkcie a čakaného výsledku) pozostáva z množstva ľudí, ktorí zastávajú rozličné funkcie. Niektoré sú podobné – režisér, dramaturg, herci, maskéry . . . niektoré sa líšia (v divadle napríklad nie je strihač, kameraman, vo filme by dosť absurdne vyznievala úloha šepkára či inšpicienta). Dôležité ale nie je mať čo najväčší štáb najlepších profesionálov, ale obklopiť sa ľuďmi, ktorí sú pre projekt zapálení a s ktorými sa vám dobre robí, pretože aj keď to môže vyznieť príliš metafyzicky, vzťahy a nálada pri filmovaní a celej produkcii vytváraná ľuďmi v štábe sa na výsledné dielo prenesie a výrazne sa na ňom podpíše. Občas podá človek zanietený a zapálený s chuťou vydať všetko pre projekt, ktorému sa upísal, oveľa viac, ako síce zručný, no chladne a nezaujato pristupujúci profesionál.

Najideálnejšia je ale zlatá stredná cesta – nájsť ľudí šikovných, nadšených a približne rovnako naladených ako vy.

A nezabúdať na základnú vec – i keď hlavné slovo by mal mať režisér, dielo nestojí na ňom a bez celého štábu by bol stratený a mohol by si akurát tak brnkať.

Po krátkom poučkovitom úvode zasa vhupnem do praxe: realizačný filmový štáb pri našom filme HAVRAN bol podľa môjho značne subjektívneho pohľadu štábom snov.

Ako sa taký štáb organizuje, to celkom presne neviem. Určitú rolu tam zohrávajú medziľudské vzťahy, kamarátske odporúčania, najspoľahlivejší informačný systém „jeden chlapík, s ktorým som minule točil, pozná človeka, čo má kontakt na . . .“ a samozrejme transcendentálne (nemýliť si s prosto dentálnym) a vždy platné „Vrana k vrane sadá . . .“

Až sa na konci tohto procesu nie nepodobnému formovacím procesom pri zrode vesmíru ocitnete v skupine zhruba 20 skvelých a nesmierne talentovaných ľudí, ktorí sú odhodlaní spolu s vami pustiť sa do projektu a dotiahnuť ho do konca.

Touto skromnou internetovou cestou by som sa teda chcel celému štábu Havrana a všetkým, ktorí sa na jeho realizácii čo i malou časťou podieľali, poďakovať. Verím, že s mnohými sa pri ďalších projektoch a spoluprácach ešte neraz stretneme.

Pre mnohých (podobne ako pre mňa) to bol pri filme debut, a ak to hodnotím z tohto hľadiska, tak sme, myslím si, veru obstáli. Ako veľmi, to preverí divácka obec.

Z pohľadu scenáristu musím vysloviť istú malichernú poznámočku: je veľmi potešujúce (a značne to dvíha scenáristovo ego), keď vidíte, že vznik filmu na základe niečoho, čo ste vy sám napísali (v minulom diely sme si povedali, že sa to „niečo“ nazýva scenár), zamestnáva a v niektorých prípadoch nedáva spať toľkým ľuďom (horšie to už je, keď jedným z tých nespiacich ste aj vy sám – poznámka z pohľadu režiséra).

Na tomto mieste preto patrí ešte jedna veľká ďakovačka tým, ktorí pristúpili na krkolomnú cestu za sfilmovaním tohto scenára, i napriek návalu vlastných neľahkých poviností.

Keďže náš milý HAVRAN bol dobovka, výstupný ročníkový film 2. ročníka až dvoch odborov a šlo sa na materiál, to všetko sa podpísalo na veľkosti produkcie, ktorá bola na študentské pomery celkom slušná. A veľkosť produkcie a nároky, ktoré tento film so sebou niesol, sa zasa prejavili na štábe, ktorý okrem základných filmárskych funkcií (ktoré sa študujú na FTF VŠMU) ktorými sú kamera, strih, zvuk, réžia, scenár a dramaturgia a pochopiteľne hercov (odbor filmové herectvo sa síce na FTF neštuduje, ale máme k dispozícii všestranne talentovaných hercov a študentov herectva z divadelnej fakulty) vyžadoval aj špecializované funkcie ako napríklad maskérka, kostymérka, scénografky a potom asistentov kamery ako ostrič, osvetľovač (vrelá vďaka Pišta – Štefan Bučka, druhý ročník kamera) či grip (naše diky Igorovi Gubalovi).

Čo mne osobne prinieslo veľkú radosť je, že filmovanie tohto projektu (a v poslednej dobe evidujem, že takýmto smerom sa uberá čoraz viac projektov z našej fakulty) spojilo organicky nielen filmovú a divadelnú fakultu (nielen cez hercov, ale napr. aj cez baby scénografky), ale aj VŠVU (kostymérky Lenka Sršňová a Milota Krajinčáková a sochár Samuel Benčík, ktorý vytvoril skvelú a veľmi dôležitú rekvizitu). Hádam prepojenia všetkých umeleckých škôl bude v budúcnosti ešte väčšie a spolupráca bude prekvitať.

Samozrejme, okrem základného štábu by film nikdy, naozaj nikdy nevznikol bez nesmierneho množsta ľudí, ktorí poskytli priestory, elektrinu, ubytovanie, rôzne povolenia, rekvizity a podobné veci. (Tu musím všetkým uvažujúcim nad miestom natáčania do pozornosti ponúknuť magické mestečko Banská Štiavnica).

Citujúc štýl „Samka Táleho“ z mojej obľúbenej „Knihy o cintoríne“: Už nemám, čo by som o štábe napísal. (Dalo by sa písať donekonečna o zážitkoch, ktoré sme pri filmovačke zažili, rozpisovať sa o jednotlivých ľuďoch, ale to je zbytočné – o ich kvalitách bude svedčiť výsledný film, ktorý už čoskoro uzrie svetlo sveta, takže sa môžete tešiť, a o nich/nás samotných dokument o natáčaní, ktorý bude k dispozícii spolu s filmom HAVRAN).

A podobne, ako poznamenal John Lock v úvode svojej Rozpravy o ľudskom rozume, mi dovoľte skončiť želaním: „Kiež by ste mali aspoň spolovice také potešenie pri pozeraní Havrana, ako sme mali my pri jeho natáčaní, neľutoval by som celú našu vynaloženú námahu!“

Michal Baláž