Project Overview - Havran - scenáristické zápisky

Časť JEDNA: Pre – produkcia

1. Scenár

Napísať scenár je najľahšia vec na svete. Potrebujete buď pero a papier (ak ste klasik a všetko si robíte rukou) alebo aspoň trošku výkonný počítač (ak ste moderný človek a radi nechávate, aby za vás makali mašinky).

A napíšete „SCENÁR“. Myslím to doslovne. Áno, slovo „scenár“ nie je naozaj ťažké napísať. Je to skoro také jednoduché, ako napísať akékoľvek iné slovo. Napríklad „HRAČKA“ alebo „FUTBAL“, dokonca to je jednoduchšie, ako napísanie niektorých zložitejších slov ako „SUBKULTÚRA“ či „PARAMETRÁLNY“.

Lenže ak pod scenárom nechápeme len jedno slovo (a, priznám sa, jednoslovný scenár som ešte nevidel ani o ňom nepočul), ale súbor niekoľkých slov a viet, dávajúcich dohromady aspoň aký-taký viacmenej uspokojivý zmysel a význam, je to už ťažšie.

Problém je so samotnou podstatou scenára. Čo je vlastne výsledný scenár? Zo scenára vznikne film. Film je uzavreté autonómne umelecké dielo ako napríklad obraz či román. Scenár je časťou tohto diela. Ako je časťou obrazu . . . a tu sa pri podobných úvahách zadrhávam. Akou analógiou k obrazu môže byť scenár? Nápad? Námet obrazu? Zobrazovaná vec? Aj pri románe je to ťažké. Pri piesni by to mohol byť text piesne – aj keď niekedy sa za texty piesní berú hotové básne, či naopak, texty sa berú ako básne. A aj keď filmové scenáre dnes už vychádzajú aj knižne (ak sa jedná o scenáre nejakého významného autora či scenár k nejakému výnimočnému filmu), aj tak je podľa mňa veľmi sporné, čo to vlastne ten scenár je a kam ho zaradiť.

Lenže prejdem od teórie k praxi – k mojim skúsenostiam z písania konkrétneho scenára, ktorým je scenár ku krátkemu filmu „HAVRAN“ - ročníkovému cvičeniu 2. ročníka ateliéru kamery a ateliéru strihu na FTF VŠMU.

Pred začatím uvažovania nad námetom samotného scenára bolo treba vziať do úvahy tri faktory a v podstate jediné tri limity a tvorivé obmedzenia (ku ktorým sa neskôr pridalo štvrté, keďže pôvodne to malo byť len ročníkové cvičenie kamery až o čosi neskôr aj strihačský film):

1. zadanie ročníkového filmu 2. ročníka kameramanského ateliéru je „Sen, predstava, fantázia“
2. točené bude na materiál (16 mm film), ktorého bude obmedzené množstvo (škola zabezpečuje 2 rolky po 10 min.) takže dĺžka filmu je striktne obmedzená
3. selfproduction alebo „pomôž si, ako vieš“

Prvé obmedzenie sa vzťahuje k samotnému obsahu scenára, ďalšie dve sú skôr realizačné a určujú akúsi podobu scenára (teda aby to nebol rozsiahly rozkošatený príbeh s tuctom postáv, motívov a aby sa nejednalo o nejakú produkčne náročnú a vysokorozpočtovú záležitosť).

Štvrtou požiadavkou, ktorú vniesol strihač, bolo vlastne zadanie, ktoré určuje katedra strihu pre svoje ročníkové filmy v druhom ročníku:

4. paralelná montáž, téme: Čas čakania

Keď ma Timo (Timotej Križka, kameraman) poprosil, aby som mu so scenárom pomohol, potešil som sa, pretože akékoľvek výstupy našej katedry (Dramaturgia a scenáristika) s drobnou výnimkou účasti našej katedry na tímových cvičeniach, majú veľmi malú a nepravdepodobnú možnosť realizácie a sfilmovania (ročníkový scenár druhého ročníka, zatiaľ čo ostatné katedry produkujú filmy do desať minút – každá svoj, je stredno až dlhomentrážny film o minutáži cca 60 minút – v rámci druhého ročníka nebude zrealizovaný nikdy, v rámci budúcnosti to závisí len na snahe samotného scenáristu), takže pokiaľ práce písané na našej katedre slúžia skôr na to, aby sme sa naučili pracovať napr. s adaptovaním, aby sme obsiahli celú škálu od krátkych až po celovečerné filmy behom prvých troch rokov, jedine práce písané pre iné odbory nám môžu poskytnúť aj satisfakciu a poučenie, ktoré prináša prax. A to poučenie je nesmierne cenné.

Dobre, takže som súhlasil, povedal som Timovi „Jasné, spoľahni, napíšem ti taký scenár, že z toho všetci padnú na zadok!“ čo hovorím vždy, pretože (okrem toho, že v to tajne verím a vždy dúfam) to pomôže ľuďom okolo mňa vzbudiť dôveru v moje schopnosti a utvrdiť ich v tom, že si oslovením mňa vybrali dobre a jednako to pomáha mne – utvrdiť moju sebadôveru v moje schopnosti a v tom, že moje oslovenie bola dobrá voľba.

Ale po prvom nadšení a niekoľkodňovom nadchýňaní sa nad tým, že na „sen – predstava – fantázia“ sa môže vymyslieť hocičo, že urobíme „riadnu lynchovskú haluz“ alebo nejaké dobré „psycho“ či dačo podobné, príde drobné precitnutie: môže sa urobiť všetko, ale musí sa urobiť niečo! Lenže čo?!

Jedna zo základných otázok scenáristu: Čo? Respektíve: O čom?

V tomto bode prichádza jeden element, ktorý sa veľmi ťažko racionálne vysvetľuje, ktorý i tí najlepší scenáristi majú problém nejako ozrejmiť: inšpirácia.

A preto nemôžem presne odôvodniť prečo, kedy a ako sa zrazu objavil nápad urobiť Havrana od Edgara Allana Poea. Možno má na tom zásluhu samotná báseň, ktorá je niečim výnimočná, ktorá dlhé veky inšpirovala, inšpiruje a určite aj bude inšpirovať nejedného umelca, maliara, spisovateľa, hudobníka a filmára – stačí sa pozrieť na wikipediu a na kapitolu The Raven in popular culture.

Takže Havran. Lenže ako k nemu pristúpiť? Je to predsa len lyrická báseň. Existuju tisíce prekladov, interpretácií a diel na Havrana odkazujúcich. Urobiť adaptáciu tak známej lyrickej básne je dosť krkolomná záležitosť. Tu mi prišiel na pomoc samotný autor básne Edgar Allan Poe. Pretože okrem samotnej básne ma už dlhší čas inšpiroval aj jeho rozporuplný život a Edgar sám ako osobnosť, ako akýsi prototyp romantického umelca, rozorvanej, trpiacej a túžiacej bytosti. A na jeho živote je jednou z najzaujímavejších kapitol jeho záhadná smrť, ktoré je dodnes predmetom sporov a polemík. Jeho telo v bezvedomí sa našlo na ulici v Baltimore, v cudzích šatách, opitý, bol prevezený do nemocnice, kde mu zistili niekoľko chorôb okrem iného besmotu, tuberkulózu, rozklad pečene a ktovie čo ešte. Zomrel v nemocnici o niekoľko dní neskôr – počas posledných dní sa len zriedkakedy prebral k vedomiu, počas ktorého opakovane volal meno „Reynolds!“ - dodnes sa nepodarilo zistiť, koho tým myslel (herca Burta Reynoldsa asi ťažko).

Takže nám s Timom napadlo – čo tak spojiť jeho búrlivý život a konkrétne jeho podivnú smrť s jeho básňou? A pri všetkej úprimnosti, neprišli sme na jediný dôvod, prečo nie?

A tak bol na svete nápad, námet: umierajúci umelec v delíriu, ktorému sa pred smrťou zlievajú spomineky na uplynulý život s básňou, ktorú napísal a ktorá podľa našej interpretácie znamenala pre neho viac, než len nejaká rýmovačka.

Mohlo sa začať písať. A aj sa začalo. Niet dymu bez ohňa – niet scenára bez témy. Témou, Timovi aj mne bytostne blízkou, bola nenaplnená túžba, samota z nej vyplývajúca a utrpenie umelca, ktorý hľadá stratenú múzu – to všetko dokopy. Túžba ako hnacia sila umenia, ale zároveň základná deštrukčná sila umelca. A zároveň aj akýsi hold Edgarovi, ktorý toto všetko stelesňoval a pretrpel si to aj za ostatných umelcov, ktorí prišli na podobné veci oveľa schodnejšou a menej živelnou cestou.

Proces písania sa opisuje azda ešte ťažšie ako proces inšpirovania sa.

To si skrátka sadnem . . . .a píšem. Ako ťažný kôň, keď za neho v lese zavesia pár klád, dajú mu klapky na oči a kým to nedotiahne na miesto určenia, kým to nevytiahne z lesa, tak ťahá a ťahá.

Na konci sa potom nachádza prvá verzia scenára. A nasleduje fáza „ŠIMON ONDRUŠ“.

Fáza ŠIMON ONDRUŠ je pomenovaná podľa Šimona Ondruša (kto by to bol čakal). Šimon Ondruš je môj dvorný dramaturg (nemýliť si s dvorným šašom – ani s ničím iným dvorným, ja totiž vôbec nemám dvor). Fáza prebieha asi tak – prvú verziu scenára ukážeme Šimonovi, Šimon si ju prečíta a potom vám (teda mne) povie, čo si o tom myslí a prečo to je zle. Čo tomu chýba, čo tam nie je a malo byť. Po tejto fáze bezprostredne nasleduje zasa písanie, ktorého výsledkom je druhá verzia scenára. A keď s ňou je akotak spokojný aj Šimon, páči sa aj Timovi, aj Šarlote (Šarlota Švarcová – najlepšia produkčná) a prejde aj konzultáciamia (v tomto prípade s Katkou Molákovou), scenár je na svete.

Nie je to konečná podoba, iba akási finálna verzia, na ktorej sa ešte pracuje a ktorá sa vyvíja v podstate až do okamihu, kým je natočený celý materiál (a dokonca aj potom). Niečo sa prepíše, pozmení, doplní, sú to však poväčšinou kozmetické úpravy (a dosť často aj kompromisy v ústrety realizačným požiadavkám). Jadro však ostáva pevné a nemenné. Je to literárny scenár.

Túto verziu literárneho scenára (vo veľmi miernej užívateľsky pozmenenej podobe) máte sprístupnenú a môžete si ju prezrieť, prečítať.

Michal Baláž